Čo dnes vedeniu aj strednému manažmentu Slovenskej pošty najviac chýba? Férovosť, spravodlivosť a solidarita voči vlastným zamestnancom. Aj po zmene vedenia nám ďalej prichádzajú podnety o prepúšťaní ľudí tesne pred dôchodkom, jednorodičov či zamestnancov v ťažkej životnej situácii. A často práve od manažérov, ktorí ich osobnú situáciu veľmi dobre poznajú.
Cynizmus, ktorý sa usadil v riadiacich štruktúrach Slovenskej pošty, je čoraz viditeľnejší. Na druhej strane máme k dispozícii množstvo výplatných pások radových zamestnancov. Mzdy na úrovni minima, doplatky do minimálnej mzdy a výplaty, z ktorých majú ľudia uživiť svoje rodiny. Keď to porovnáme s odmeňovaním vrcholového vedenia, ten rozdiel je priepastný. Takýto nepomer nemožno donekonečna akceptovať a zároveň od najnižšie platených ľudí žiadať ďalšie obete.
A nezabúdajme na jednu zásadnú vec. Poštové služby patria medzi sektory kritickej infraštruktúry štátu. V čase kríz musí štát vedieť zachovať fungovanie základných služieb a komunikačných kanálov pre obyvateľov. Preto si musí funkčnú poštovú sieť chrániť a aj k jej transformácii pristupovať s vedomím jej strategického významu. Transformácia preto nemôže znamenať iba rušenie, prepúšťanie a tlak na ľudí s najnižšími mzdami.
A všetci sa prizerajú.
Prizerajú sa odbory.
Prizerá sa minister.
Prizerá sa premiér.
Riadenie Slovenskej pošty je dnes ukážkovým príkladom toho, ako sa transformácia strategicky významného štátneho podniku robiť nemá. Kým nepríde zásadná obmena vedenia a predstavenstva a predovšetkým zmena spôsobu riadenia, dôvera zamestnancov aj verejnosti sa bude obnovovať len veľmi ťažko.
Ľudia nie sú čísla v excelovskej tabuľke. A Slovenská pošta nie je obyčajná firma, pri ktorej môže byť štátu jedno, čo po nej zostane.